• Facebook - Grey Circle

Straty – Architektúra smútku

Hmotná kultúra tak pomáha procesu prekonania terminálnej straty. A to veľmi. Kto zažil brázdu, ktorej postaviť pomník možné nebolo, vie. Pomník je bodka za životom ale aj stéla nášho smútku a bezmocnosti. Paradoxne, z najvačšieho pocitu prázdnoty vieme vytvoriť fyzické gesto, ktoré nás na chvíľu robí menej bezmocnými. Môžme premýšľať akú má mať podobu, ktorá unesie svoje poslanie aj náš smútok. Neskôr sa stane tým jedným miestom na ktoré postupne môžme chodiť ukladať svoje spomienky a oslobodiť tak ostatné. Ak nepodľahneme vábeniu kolotočárskych jarmokov, nenosíme na hroby plyšové zvieratká a iné púťové atrakcie, nerámujeme madony, netetujeme do kameňa výjavy zo života mŕtvych, alebo dizajn ich obľúbených automobilov, máme šancu, že pri strate hĺbky nestratíme aj dôstojnosť. Nie je to zrovna radostné útočisko, ale bez nej je to oveľa horšie. Pretože dokázať sám neodísť potom, čo sme stratili to čoho sme sa nikdy vzdať nechceli, tvorí silu ďalších dní.  

 

Cintoríny ako ich poznáme dnes začali vznikať na prelome 18. a 19. storočia. Z hygienických dôvodov boli na rozdiel od pôvodného konceptu pochovávania na pozemku príslušnej farnostíi lokalizované na okraj obytných štvrtí. Prvým protagonistom tohto extravilánneho konceptu – mestského cintorína, ako veľkorysého parku na kraji obytných zón je Père-Lachaise v Paríži. Za 200 rokov svojej existencie je v ňom pochovaných vyše milión tiel. Ak pripočítame telesné pozostatky v kolumbáriu, číslo siaha na 3 milióny. Pochováva sa v ňom doteraz, len na miesto je okrem potreby splnenia prísnych kritérií aj dlhý poradovník. Konieckoncov tých, ktorí sa cítia na posmrtnú spoločnosť Moliéra, Oscara Wilda, či iných mien, ktorých stránky tvoria polovicu Wikipédia, nie je málo. Kým do Paríža prichádzají víťazi cez oblúk na l’Etoile, Père-Lachaise je ich výstupnou stanicou. V Bratislave na okraji obytných štvrtí vznikli Evanjelický cintorín pri Kozej Bráne a Ondrejský cintorín, ktoré sa oba zachovali dodnes. Koncept prepojenia cintorína s mestskou oddychovou zónou však postupným zahusťovaním ustupuje. Ak si odmyslíme realizácie, ktoré slúžia, tak ako Père-Lachaise, Arlington, Omaha Beach, ale aj Chatam Sofer a mnohé ďalšie, aj ako miesta kolektívnej piety s ktorými je apriori spojená aj turistická atraktívnosť, tak sú dnešné cintoríny monofunkčnou štruktúrou našich spomienok. 

 

Až do začiatku 20. storočia sa na spôsobe pochovávania veľa nezmenilo. Prelom storočia však preformátoval nielen všetky oblasti života, ale aj spôsob zaobchádzania so smrťou. Úspornosť miesta, hygiena, ako aj akceptovanie kremačného procesu štátom a cirkvou prispeli k rozvoju stavieb krematórií. Modernizmus, minimalizmus, používanie surových prírodných materiálov a režírovaný kontakt s prírodou boli odpoveďami na nové potreby spoločnosti. Medzi prvé koncepty tohto druhu patrili škandivnávske realizácie - cintorín Skogskyrkogården architektov Asplunda a Lewerentza pri Štokholme, ktorí zvíťazili v súťaži už v roku 1915 a postupne ho realizovali až do stavby krematória v roku 1940, alebo kaplnka vo fínskom Otaniemi od Heikki a Kaija Sirenovcov z roku 1957. 

 

V Čechách bolo prvé krematórium postavené už v roku 1917, u nás sa tento trend vďaka silnej katolíckej tradícii presadzoval nepomerne dlhšie. Ranné 20. storočie sa nieslo ešte v duchu Jurkovičových realizácií. Na Slovensko prišla kremácia až po 2. svetovej vojne, v čase, v ktorom v Čechách stálo už 13 krematórií. Ikonická Milučkého stavba z roku 1967 v Bratislave je prvým krematóriom na slovenskom území. Je zasadená do mimoriadne veľkorysého priestoru úpätia Malých Karpát, ktoré Milučký v duchu princípov európskej moderny komponoval do jedného uceleného celku s architektúrou. Areál krematória stojí na výnimočnej réžii pohľadov a veľkom zmysle pre prácu s topografiou. Najsilnejšia je scéna z obradnej siene. Táto, napriek častému kopírovaniu v iných realizáciách, nikdy nestratila na sile. Milučkého krematórium vytvára priestor tak, že každá jeho kompozícia reprezentuje hodnotu života lepšie, ako stavby, ktoré sú určené živým. Kto bol niekedy na obrade v iných domoch smútku, iste pochopí. Od novodobých červených plyšových realizácií, cez insitné nástenné maľby, až po estetiku staničných bufetov často hýria všetkými formami nevkusu. Samozrejme, že pozostalí majú v tej chvíli iné starosti. Ale nezabudnime, že posledná rozlúčka v nedôstojnom priestore je ešte horšia, ako nedôstojný pobyt v nemocnici. Z toho sa totiž poväčšine môžme neskôr doma umyť.   

 

Súčasné cintoríny a urnové háje však zlyhávajú aj v iných disciplínach. Najväčším úskalím je hustota ich zastavanosti. Z konceptu mestských parkov sa stali dláždené parky s katastrofálnou mikroinfraštruktúrou. Zonácia väčších cintorínov končí širšími chodníkmi, ktoré však medzi sebou ukrývajú aj niekoľko desiatok radov zastavaných plôch jednotlivých hrobových miest. Nie každý smútočný staviteľ mal kapacitu doriešiť stavebné detaily a tak sa jednotlivé náhrobky poddávajú topografii každý v inom uhle. Takmer stopercentá zastavanosť nerobí z prechodu medzi náhrobkami jednoduchú disciplínu, pomenovanie miesto posledného odpočinku nie je hádam úplne vždy na mieste. Cintorín ako miesto piety zlyháva, pretože stáť na jednej nohe v medzipriestore jednotlivých hrobov vyžaduje takú psychofyzickú koncentráciu, že je veľmi zložité venovať sa akémukoľvek inému mentálnemu zadaniu. Tiež každý má svoj spôsob uctenia si pamiatky blízkych; jarmočné návyky niektorých pozostalých ma vždy vedia prekvapiť; ale predsa málokedy vídať občanov prechádzať sa cintorínom so starou chladničkou alebo iným nadrozmerným odpadom. Napriek tomu chodníky lemujú veľkokapacitné kontajnery v takej disproporčnej mierke, že z pôvodne pietnych miest robia obludáriá ľahostajnosti. 

 

Tieto a mnohé ďalšie malé neuralgické body tak pomaly generujú potrebu hľadania nových odpovedí na kultúru pochovávania v najbližích desaťročiach. Proces hľadania súčasných ciest sa pomaly spúšťa, po niekoľkých architektonických súťažiach na výstavby domov v smútku, začala tému smrti tematizovať aj dizajnérska obec. V roku 2013 bola vyhlásená medzinárodná súťaž Design for death a v roku 2015 Funerální design v Česku. Obe zaznamenali veľký záujem, spolu sa ich zúčastnilo vyše 2300 dizajnérov. Design for death  mala dve kategórie – v prvej zvíťazili koncepty, ktoré pracovali so začlenením smrti do kolobehu života v prírode. Druhá bola venovaná hľadaniu novým foriem funerálneho dizajnu. Víťazný návrh od dizajnérov z Litvy prišiel s veľmi jednoduchým ale silným konceptom pretavenia mozajky života aj do času po smrti. Jendotlivé hexagonálne urny boli vkladané do štruktúry, ktorá sa dala napájať o ďalšie segmenty. Vznikali tak výtvarné kompozície pripomínajúce vyrendrované chemické vzorce, ktoré boli umiestnené ako plastiky na zvislom múre. Návrh zároveň rátal s možnosťou rozdelenia popola do viacerých urien, čo by umožňovalo vložiť spomienku na jedného človeka do viacerých mozaiek. Je to pomerne nekonvenčný pohľad na priam posvätnú celistvosť života, možno však lepšie reflektuje dnešnú podobu vzťahov a spoločnosti. Funerální design mal okrem podobného zadania aj podobného víťaza – systém magneticky napojiteľných urien rovnako tematizoval transformáciu štruktúry vzťahov života do času po živote, akurát v inom formálnom jazyku. Je zrejmé, a ukázali nám to najneskôr aj tieto dve súťaže, že terajšia štruktúra a forma architektúry cintorínov už nie je neaktuálna a bude nutné na ňu hľadať nové odpovede. Architektúra a dizajn sú, ako mnohonásobne dokázali, disciplíny, ktoré toto dokážu. To, že sme ich vyradili z procesu tematizovania vlastnej straty a smútku znamená, že sa v tých najhorších chvíľach pohybujeme na mikropriestoroch generických dlaždičiek a strácame v nich orientáciu aj silu. 

 

 

Potreba na stratu reagovať veľkorysejším gestom je možno viditeľnejšia pri silných rezoch, ktoré otrasú celou spoločnosťou. Sú skutočnosti, ktoré nevieme spracovať v tichu svojho domova. Vyjsť na ulicu a ukázať, že sa nás to dotklo je spôsob, ako sa v prvom momente nezblázniť. Znamená zažiť ľudskosť a spolupatričnosť, ktorá nám aspoň čiastočne dokáže vrátiť vieru v zmysel života. Zmena profilového obrázku na facebooku je ilustrovaná bezmocnosť. Ale byť bezmocný neznamená, že k bazálnej nespravodlivosti nesmieme zaujať aspoň postoj. 

 

Eisenmanov pamätník pre obete Holokaustu v Berlíne z roku 2005 je jedno z najpôsobivejších diel, ktoré reflektuje mieru, mierku, surovosť, prázdnotu a ničotu, ktorú Európa v svojich novodobých dejinách zažila. Surový rez a bezmocnosť nad nezaplniteľnou stratou sú tematizované aj v návhru švédskeho autora Jonasa Dahlberga pre memoriál obetiam Breivikovho útoku na ostrove Utøya. Napriek sile ich výpovedí nemôžme dúfať, že zmenia chod sveta. Architektúra kolektívneho smútku je nástroj, ktorý nemení podstatu udalostí, ktoré sa udiali. Už sme vyrástli aj z nádeje, že pripomienkou obludností, ktoré história dopustila, sa ich v budúcnosti vyvarujeme. Nie, nevyvarujeme. Ale potrebujeme ju ako nástroj kvôli nám samým. Aby sme ukázali, že nás sa to dotklo a nie je nám to jedno. Ani keď výsledok nedokážeme zvrátiť, ani zjemniť. Je to strašne málo, ale je to viac, ako nič.

 

Barbora Šajgalíková

15. 11. 2015

 

Text vyšiel 18.11.2015 v Denníku N

 

O čom nie je možné rozprávať, treba mlčať, tvrdil Wittgenstein a Julian Barnes neznesiteľným Rovinám života venoval celú knihu. Psychológovia tvrdia, že existuje 5 fáz prekonania straty, ale nie je celkom isté, či tento ušľachtilý cieľ, v ktorom by sa nám konečne malo uľaviť, bol myslený pre všetkých. Vyrovnať sa so stratou je jedno z najťažších ľudských zadaní, s ktorým je skôr či neskôr konfrontovaný každý. Pri všetkej afinite k ambicióznym úlohám, táto má pomerne málo šťastných riešiteľov.  Keď prekonáme prvý šok zo straty fyzickej blízkosti, tak si nakoniec uvedomíme, že život naozaj skončí až vtedy, keď si ho svet prestane pamätať. Oprieť sa o vlastné spomienky je však rizikový biznis, a tak dávame nohu do dverí pominuteľnosti stavaním pomníkov z materiálov, ktoré nás takmer určite prežijú. 

Paul Delvaux, Die Landschft mit den Laternen 1958 © Albertina Wien