• Facebook - Grey Circle

Plagát ako prostriedok vedomej vizuálnej kultúry

Vizuál k premiére Divadla Jána Palárika Matky. Artdirection BS, Foto Jakub Gulyás, Na fotografii Božidara Turzonovová

Vizuály avizujúce kultúrnu ponuku mesta majú formatívny charakter na vkus spoločnosti, a mali by reprezentovať to najlepšie, čo na poli vizuálnej identity vzniká.
 

Tvorba grafického dizajnu si vždy okrem myšlienky a estetického cítenia vyžadovala aj istú remeselnú zručnosť a výtvarný talent. Počítačová technika posledných desaťročí výtvarnú zručnosť takmer úplne nahradila. Tvorba vizuálov sa  stala dostupná takmer pre každého. 

Bohužiaľ sa tento fenomén nevyhol ani tvorbe divadelného plagátu, čo je vzhľadom na silnú slovenskú tradíciu takmer neodpustiteľné. 

 

Vizuály avizujúce kultúrnu ponuku mesta majú pritom formatívny charakter na vkus spoločnosti, a mali by reprezentovať to najlepšie, čo na poli vizuálnej identity vzniká. Plagáty s kultúrnym posolstvom v ideálnom prípadenesú dvojité kódovanie. V jednej rovine komunikujú vizuálnu identitu danej inštitúcie a. kótujú v povedomí spoločnosti jej novú produkciu. V druhej rovine by mal byť plagát priestorom svojbytnejprezentácieobsahu, v súlade s nosnou atmosférou a/alebo posolstvom diela, ktoré propaguje.

 

Vizuálna kontinuita divadelných plagátov by mala v rámci sezóny nadväzovať na dramaturgický plán. Rovnako ako jekaždá inscenácia samostatným dielom, tak v profesionálnych divadlách dáva sezóna zmysel aj ako celok. Na to by mal reagovať plagát, ktorý dostatočne odlíši inscenácie a zároveň má rukopis sezóny. Divákovi to uľahčí orientáciu v pretlaku vizuálnych vnemov, podporí dielo aj značku divadla.

 

V našich podmienkach sa tvorba plagátu neraz začína z opačného konca. Marketingové oddelenie na začiatku skúšobného obdobia predostrie režisérovi požiadavku na vytvorenie koncepcie plagátu, ktorú potom zrealizuje, často bez súvsťažnosti s ostatnými plagátmi sezóny.

 

Kým divadelný plagát, čelí vyššie spomínaným úskaliam, jeho ďalšie deriváty (inzercie, bannery, formáty pre sociálne siete a iné) jeho prípadné nedostatky len znásobia. Slovami klasika – je to radosť iná, je to (často) smútok. Vizuálna nejednotnosť sa v minulosti nevyhla ani Slovenskému národnému divadlu.Nesúrodosť medzi propagáciou jednotlivých súborov mu vyčítala aj odborná verejnosť[1]. V reakcii na tento stav, a so zreteľom na prípravy storočnice vzniku Slovenského národného divadla, sa na pôde inštitúcie sformovalooddelenie vizuálnej komunikácie. Vzalo si za úlohu pripraviť jednotnú koncepciu jubilejnej sezóny, ako aj samostantú imidžovú kampaň a postupne pod seba prebralo kreatívu a produkciu všetkých vizuálnych výstupov divadla. 

 

SND vstupuje do jubilejnej sezóny s odhalením všetkých vizuálov k premiéram sezóny. Je to dôležitý krok k tomu, aby sa inscenácie dostali lepšie do povedomia divákov. Rovnako je za tým snaha o posilnenie značky SNDa zároveň o reakciana oslavy roku divadla. Popritom bude SND celoročne komunikovať svoje výročie aj vlastnou imidžovou kampaňou, v ktorej si pripomína osobnosti, ktoré ho od vzniku formovali.

 

Spomínaný jednotiaci proces trval vo veľkej inštitúcii takmer tri roky (od príprav, cez presadenie štrukturálnych zmien až po realizáciu).  V jednosúborových divadlách je takýto proces jednoduchší. Mnohé divadlá už niekoľko rokov spolupracujú s výbornými dizajnérmi. Jednotlivé sezóny držia v jednotnej vizuálnej línii. Za všetky spomeniem Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Mestské divadlo Žilina a od ostatnej sezóny aj Divadlo Jána Palárika v Trnave. Práve nitrianske divadlo si dôsledne stráži aj kvalitu jednotlivých derivátov (napríklad bannery na sociálnych sieťach), čo aj divadlám s dobrou vizuálnou komunikáciou často uniká. V rámci svojho aktuálneho 70. výročia sa zaoberajú aj vizuálnou identitou značenia svojej budovy (nadväzujúc na skvelú pôvodnú prácu Pavla Chomu) – čo považujem v slovenskom kontexte za prejav vysokej miery citlivosti vedenia k otázke vizuálnej kultúry.

 

[1]Viď. RIŠKOVÁ, Mária in Šiesty zmysel divadla (Slovenský divadelný plagát po roku 1989), vyd. Divadelný ústav, 2009, s. 86.

Komentár vyšiel v časopise KǾD 06/2019