• Facebook - Grey Circle

Dlhá cesta smútku/Na konci cesty/At the End of the Road

Ferdinand Milučký Krematórium, Foto Olja Triaška Stefanovic

Bratislavské krematórium od architekta Ferdinanda Milučkého je jednou z ikonických stavieb posledného storočia, Národnou kultúrnou pamiatkou a jednou z najzdarnejších, ak nie úplne najlepšou, modernistickou realizáciou, ktorá na Slovensku vznikla.
 

Na konci cesty. Krematórium v Bratislave / At the End of the Road. The Bratislava Crematorium / Matúš Dulla / Fotografie Olja Triaška Stefanović / Vydavateľstvo Slovart 2017

Postaviť prvé krematórium na Slovensku je samo o sebe úloha, ktorej výsledok má potenciál stať sa nadpriemerným dielom. Milučký sa zadania zhostil nadštandardne, nadviazal na najlepšie diela európskej moderny a vytvoril dielo, ktoré je nielen jeho opusom magnum, ale eklatantným príkladom funkčného, estetického a premysleného architektonického konceptu s nesmierne zdarnou režijnou a duchovnou nadstavbou. Dielo, v ktorom hmota, detail a materiál komponujú obrazy, a tie, zasadené do prostredia, tvoria dramaturgiu, ktorá v súlade so smútočným ceremoniálom odvíja film možnosti uvedomenia si hĺbky svojej straty a zároveň eternalitu hodnôt a kolobeh života. Bez pátosu, ako som už písala na inom mieste, je to dielo, ktoré reprezentuje hodnotu života lepšie než mnohé stavby určené živým. Dať takémuto dielu priestor v samostatnej monografii je viac ako relevantné, ciest ako ju poňať, je určite niekoľko.

 

Vznik príbehu

Matúš Dulla sa krematóriom zaoberal dlho a aj z predmetnej publikácie je jasné, že okrem odborného má k nemu aj emotívny vzťah. Popisuje dlhoročné úsilie o vznik krematória, menej podrobne načrtáva priebeh vzniku súťaže či zadania pre Milučkého, z citovaných osobných rozhovorov dopĺňa útržkovité pohľady architektových súputníkov a vytvára popisný obraz doby, v ktorej krematórium vzniklo. Porovnáva jeho architektonické kvality s jeho pendantmi vo svetovom či európskom kontexte, pretkáva ich rámcovým pohľadom na dianie v krajine, alebo skôr na odlesky diania v kontexte architektonickej práce; menoslov osôb a osobností, ktoré v texte spomína alebo cituje, nezriedka predstavuje prostredníctvom ich vzťahu ku komunistickej strane. Výtvarné diela, ktoré sú súčasťou komplexu, dostali v knihe pomerne veľký priestor, Dulla ilustruje Milučkého vzťah k ich tvorcom, v súvislosti s miestom posledného odpočinku spomína niektoré historické osobnosti a načrtáva ich osudy. 

Skice, pôdorysy, rezy, detaily, podhľady, interiérové riešenie, či iné architektonické „štandardy“ majú v publikácii len postranné miesto a celkovo je asi viac určená širšiemu spektru čitateľskej obce, ako výlučne odbornému publiku. Čiastočne skicuje Milučkého povahu a postoj k práci, bez toho, aby išla do hlbších kontextov jeho osobného života. V publikácii niekoľkokrát odznie, že Matúš Dulla strávil s Milučkým mnohé hodiny rozhovormi, možno je škoda, sa nenašiel priestor na prepis nejakého z autentických svedectiev a vhľadu do premýšľania architekta, ktorého dielo patrí k tomu najlepšiemu, čo doma máme.  

 

K autorskej koncepcii 

Koncepcia knihy je však samozrejme v rukách autorov, Matúš Dulla zvolil príbehový motív, v ktorom naznačuje vznik a súvislosti vzniku tohto výnimočného diela, neunavuje detailmi ani prílišnou odbornosťou, v ktorej by bežný čitateľ strácal pozornosť a niť. Zdá sa, že autor chcel prejaviť úctu špecifickej stavbe a jej architektovi a zvolil podobu dôstojného medailónu, čo sa mu v tejto intencii podarilo.  

Odvíjajúci príbeh je korunovaný desiatkami fotografií Olje Triašky Stefanović, ktorá absolútne nadštandardne rozumie architektonickému priestoru a koncepcii tvorby obrazu, jej fotografie vysvetľujú architektonické intencie často jednoznačnejšie, ako ich vnímanie in situ. Po (aj v publikácii citovanej) knihe Herty Hurnaus Eastmodern je Olja Triaška Stefanović ďalšou autorkou, ktorá pre uchovávanie obrazov architektonickej kvality diel, z ktorých mnohé podliehajú deštrukcii neúdržby, urobila pre slovenskú architektúru viac, ako mnohí praktizujúci architekti svojimi súčasnými či minulými realizáciami. Je veľmi šťastné, že sa v posledných rokoch naši teoretici architektúry spájajú s nadštandardnými fotografmi a dizajnérmi a vznikajú publikácie, kde sú texty, fotografie a úprava v kvalitatívnom súlade. Juraj Blaško daroval fotografiám v zalomení veľký a čistý priestor, čo je veľmi chvályhodné, o to viac, že textové bloky zjavne zámerne porozbíjal a narušil tak dôslednosť a purizmus vernejšie reflektujúce Milučkého dielo. V neposlednom rade však treba pochváliť formát, na ktorom vynikajú Oljine fotografie, a azda aj vydavateľstvo, ktoré v posledných rokoch venuje architektúre priestor, ktorý sme si nemohli nevšimnúť. Celkovo sa autorom Matúšovi Dullovi a Olji Triaške Stefanović podarilo vytvoriť Ferdinandovi Milučkému dôstojné gesto, ktoré si zaslúži miesto vo vašej knižnici. 

Recenzia vyšla v časopise Knižná revue 03/2018