• Facebook - Grey Circle

Hanopis / Žalospev

Hromadný záchvat sebareflexie

Grafický dizajn prerástol svoj pôvodný pomalý prienik do verejnej krajiny za posledných 100 rokov ako žiadna z iných vizuálnych disciplín. Kým pôvodne tvorba grafického dizajnu vyžadovala okrem myšlienkového základu a estetického cítenia aj remeselnú zručnosť a výtvarný talent, počítačová technika posledných desaťročí výtvarnú zručnosť nahradila takmer úplne. Tvorba vizuálu akéhokoľvek rázu sa tak stala dostupnou pre celú počítačovo gramotnú populáciu. Otvorenie tohto poľa pôsobnosti najširšiemu spektru populácie bez adekvátnych zručností a vzdelania viedlo k okamžitej a progresívnej korózii estetiky celého verejného priestoru.
 

Grafický dizajn podlieha len veľmi slabým bariéram kontroly kvality, predtým ako jeho produkt vstupuje do tlače, alebo online priestoru. Následky, znásobené exponenciálnym nekontrolovateľným rastom dopytu a ponuky a nízkych nákladov na jeho produkciu, sú takmer fatálne. Orientácia v kvalite a nekvalite vizuálnej komunikácie je pre širšiu verejnosť ešte zložitejšia ako orientácia v jej obsahovom posolstve. Jej množstvo a nekvalita zároveň kontinuálne podporuje esteticko-mentálny regres spoločnosti v miere, ktorej čo do sily a zásahu konkuruje len programová štruktúra komerčných televízií.

 

Vizuálna, politická, sociálna a spoločenská kultúrnosť krajiny sa pritom meria od nadkritického počtu ľudí, ktorí sa správajú podľa určitého vzorca. Ak radi tvrdíme, že Slováci sú pohostinní a majú pekné dievčatá, tak vychádzame z predpokladu, že nadkritické množstvo občanov tejto krajiny má veľkorysé črty a slovenské ženy spĺňajú isté estetické kritériá. Oboje z tvrdení sa empiricky ukázali ako nedôvodné, prechádzky Slovenskom napovedajú, že oveľa presnejšie by bolo tvrdenie, že Slováci zhromažďujú odpad a ich dievčatá si myslia, že moderátorky sú pekné. Estetické povedomie Slovenska je ďaleko horšie ako výsledky našej hokejovej reprezentácie.

 

Ak je vizuálna identita Slovenska, v širšom zmysle vizuálnej kultúry obrazu krajiny, v roku 2017 nespochybniteľne problematickejšia, akou bola za prvej republiky, a na míle vzdialená časti Európy, ku ktorej sa chceme najneskôr posledných 28 rokov priblížiť, je dôvodné zamyslieť sa, prečo tomu tak je. Materiály a technológie, ktorými tvoríme vizuál Slovenska sú posledných 28 rokov rovnako dostupné u nás ako vo zvyšku Európy. Nedá sa predpokladať, že práve do našej krajiny dodávajú širokospektrálnejšie vzorkovníky farieb, viac druhov podradných materiálov, alebo celú európsku nadprodukciu bilbordov. Svoju krajinu farebných fasád, plastových okien, vlnitého plechu, bilbordov, pneumatík, rozbitých ciest, vybývaných historických pamiatok, nepochopiteľného osadzovania výškových budov, igelitov, panelákov, lexanov a sklolaminátov, fóliami prekrytých záhumienok, bannerov, vikierov, balustrád, nelegálnych skládok, zhnitých zábradlí a betónových plotov, inými slovami katastrofálnej úrovne estetiky prostredia tvoríme a spravujeme sami. Nadkritická väčšina obyvateľstva si tento stav zdá sa neuvedomuje, minimálne jej zrejme neprekáža.

 

Systém základného a stredného školstva nás vedie k rozoznávaniu kvalitnej a nekvalitnej literatúry kontextualizáciou slovenskej aj svetovej beletrie, povinným čítaním, rozborom diel a jazyka, pretože okrem hodnoty literatúry ako takej uznáva jej funkciu na rozvoj kultivovanosti spoločnosti. Pritom problematický vzťah medzi jazykom ako najzásadnejšou štruktúrou ľudského myslenia a najzrozumiteľnejším nástrojom komunikácie a jeho kvalitou a množstvom, ktoré sa dostávajú do verejného priestoru zdieľa vizuálna kultúra s literatúrou a publicistikou. Vizuálna kultúra však na rozdiel od práce s literárnym textom nemá vo vzdelávaní pevné miesto. Výtvarná výchova ako povinný predmet na základnej škole je skôr tréningom motorickej zručnosti ako teoretickým vzdelávaním v súvislostiach. Vizuálne vnemy nášho bezprostredného okolia sú pritom prvou podprahovou referenciou estetického formatívu, ktorú je ťažko dodatočne poraziť. Ak nám vo vzdelávacom systéme chýba jej referenčná kvalia, prestáva byť vizuál Slovenska prekvapivým.

 

Férovo treba pripustiť, že túto masochistickú disciplínu deštrukcie vizuálu krajiny zdieľame so susedmi. Krajiny pôvodnej V4, naši východní susedia, či prostredie Balkánu nás nenechali v tomto zážitku samých, estetické súrodenectvo Prištiny so Sencom, s Veľkým Krtíšom a Katovicami je neodškriepiteľné. Kultúrny rámec postsocialistických krajín nesie mnohé spoločné znaky. Aj keby sme sa tejto nálepky radi zbavili, jej identita je, bohužiaľ, natoľko viditeľná, že zvyšku Európy neunikne. Squatting slavs in tracksuits majú všetci jedno estetické rodisko.

 

Kým stavanú štruktúru krajiny ťažko plošne zreorganizujeme, masívne nánosy toho, čo sa eufemisticky nazýva vizuálnou komunikáciou, a metastázuje na každom centimetri štvorcovom našich miest, je možné legislatívne vyriešiť. Potreba regulácie legálnych výlepov sa javí byť rovnako zjavná, ako neprebieha. Zdanenie reklamnej plochy by prinieslo niekoľko pozitív. Okrem toku finančných prostriedkov do rozpočtu samospráv je vysoký predpoklad, že by malo za následok obmedzenie insitných aktov jednotlivcov a zníženie počtu reklamných plôch aj u veľkých nadnárodných firiem. Vyššie spomínané smrtiace úskalie vizuálov – a síce objednávanie ich tvorby u ľudí bez akéhokoľvek adekvátneho vzdelania, myšlienkovej a estetickej nadstavby – by zároveň s celkovým znížením plôch mohlo mať zásadný vplyv na obraz našich miest.  

 

Vizuálna komunikácia, aký šarmantný názov pre tlačený odpad, ktorý prekryl naše budovy a mestá, vniká do podvedomia rovnako všadeprítomne ako nelegitímne. Obrazový naratív, či vizuálna gramatika, je pritom meritórnym problémom. Ľudská myseľ funguje na hľadaní súvislostí a oporných bodov na základe podobnosti s poznaným. Tento program sa, nedá vypnúť a obrazové vzorce, ktoré si (aj) naše deti skladajú z vizuality verejného prostredia, sú rovnako skľučujúce ako deštrukčné nielen pre ich vzťah k estetike, ale aj ku krajine ako takej. Keby sme ako Stilinovićovu analógiu urobili slovník vizuálnej bolesti Slovenska, bola by to kniha úctyhodných rozmerov.

Už na inom miesto som písala, že je veľmi zložité očakávať, aby ľudia, ktorí vyrástli v paneláku na kraji mesta, v bráne plniacej dvojfunkciu s verejným urinálom, umakartovým jadrom a betónovým balkónom, prešli kurzom estetiky hypermarketov, navštevovali školy, z ktorých si najviac pamätajú betónový dvor a smrad školskej jedálne, absolvovali ozdravný pobyt v jednej zo slovenských nemocníc, ktorých živý kontakt s písaným slovom je čítanie headlinov bilbordov z autobusu a Nového času na toalete a ich predstavu o živote formuje kvalita komerčných médií, nebudú pľuť na zem na autobusovej zástavke, budú voliť politickú reprezentáciu s rozvahou, nezdemolujú krčmu, keď naši chlapci dajú gól a nebudú bezbreho útočiť na slabších a chcieť obesiť silnejších.

 

Niežeby toto bolo celé Slovensko. Existujú prípadové štúdie statočných ľudí z rovnakých panelákov, kde sa susedia striedali a umývali v sobotu schodisko, ktorí v detstve čítali knihy a chodili na výtvarnú, ktorí občas chodia do kina a do divadla, ale stále okrem svetovej beletrie najčastejšie čítajú aktuálnu ponuku z Kauflandu, keďže plat učiteľa raz začas dovoľuje aj trochu hedonizmu, ako napríklad kozí syr v akcii. Napriek tomuto všetkému ich vzťah k vizuálnej kultúre je nula, keďže si ju nemôžu dovoliť, nemôžu si dovoliť ani o nej premýšľať, keďze nemôžu vlastniť žiaden z trendových produktov, museli na ňu rezignovať, vedia, že vizuálne sú 10 rokov v závese za všetkými svojimi žiakmi z dobrých rodín, vizuálna kultúra je pre nich nadstavbou, mohli by ju inkorporovať ako vzťah k literatúre a hudbe, ale nemôžu, lebo vizuálna kultúra, rovnako ako hlas v spoločnosti, sú spojené s peniazmi.

 

A potom sú tu ľudia, ktorí si postavili v kukuričnom poli na predmestí katalógový dom pod stĺpom vysokého napätia, obohnali ho dvojmetrovým betónovým múrom, bránia sa proti nájazdom Hunov, alebo možno len chránia svoj nafukovací bazén z Baumaxu, majú hypotéky a autá vyššej strednej triedy na lízing. Milujú Paríž a Chorvátsko úplne rovnako, lebo medzi nimi necítia rozdiel, žijú v presvedčení, že všetko nové je pekné, trochu sa hanbia za záhumienky svojich rodičov pod vlnitým sklolaminátom, oni už majú kosačky v poľských dreveničkách z Hornbachu. A potom sú tu politici, ktorí si s igelitkami pier s vlastnou podobizňou obišli paneláky, potriasali ruky dôchodkyniam a hovorili ruky bozkávama vedeli, že chcú ísť do politiky najmä kvôli tomu, že ich to láka, že budú mať funkciu, ktorá razom urobí z ich kamarátov budúcich prosebníkov, a museli si najať ľudí, aby im vymysleli, ako urobiť kampaň a ďalších ľudí, aby im z prieskumov, ako z magickej gule, predpovedali nálady voličov, aby im tí prví na mieru tých nálad urobili kampaň, mediahity, kampaň a mediahity.

 

A tí, ktorým sa to podarilo, ktorí sa trafili do kvalifikovaných pocitov svojich voličov najpresnejšie, tí potom prišli do úradov a prvé aj druhé, aj tretie, čo ich zaujímalo boli ich ľudia, mediahity, spokojnosť ich ľudí, mediahity, mediahity, kdetuvratka, mediahity. A keďže sme videli ich kampane,  s určitosťou vieme, že vizuálna kultúra sú pre nich dve cudzie slová, ale ak by náhodou prieskumy predpovedali, že mediahity vyjdú dobre, keby sa riešila vizuálna kultúra, tak nie je problém, naši politici zdedili univerzalitu po bratislavských blogeroch z reklamiek, vedia riešiť čokoľvek, veď nie vyriešiť.