O matkách a deťoch

.týždeň, Anton Vydra, 1. 09. 2019

​Matky, Divadlo Jána Palárika, Trnava, 28. 8. 20219, Foto Henrich Mišovic

Divadlo Jána Palárika v Trnave uviedlo novú divadelnú inscenáciu Matúša Bachynca Matky. Predlohou k nej bol rovnomenný román Pavla Rankova. Aká je to hra a aké je jej základné posolstvo? A podarilo sa divadelníkom preniesť ho úspešne k divákom?

Jedna dcéra má matku aj syna, ale syna jej násilne vezme do svojej starostlivosti bacharka z gulagu, kam dcéru pošlú za to, že udala partizána. V skutočnosti ho udala jej matka. Bacharka má teda nevlastného syna a tiež má matku, ktorú však ponižuje a týra. Syn má matky dve – bacharku aj svoju biologickú matku, no má veľmi rád inú staršiu ženu – nevládnu starenu, Nemku, o ktorú sa neskôr ako dospelý stará v emigrácii vo Švédsku.

Iná dcéra (ktorá nechcene otehotnela) má matku, ktorú nevie milovať, lebo je nechceným dieťaťom. Matka si k nej hľadá vzťah, ale svoje trápenie napokon radšej udusí v alkohole. Aj preto jej dcéra vkladá dôveru skôr do inej ženy, o ktorej píše diplomovú prácu – je to tá, ktorej bacharka kedysi ukradla dieťa.

Za tým všetkým sa ako ozvena tiahne známy ruský príbeh Pavlika Morozova, chlapca, ktorý vraj „hrdinsky“ udal vlastného otca, za čo ho dedinčania zavraždili. Sovietski ideológovia ten príbeh milovali a Pavlika ospevovali ako mučeníka pre nich posvätného komunizmu.

 

Trnavské divadlo si zvolilo náročnú psychologickú drámu o komplikovaných vzťahoch medzi matkami a deťmi. Takýto príbeh nemôže mať šťastné ani jednoduché konce, lebo je o rôznorodosti trápení, na ktoré sa neradi pozeráme. Ako sa v tom trnavskému divadlu darilo?

Dieťa na scéne

Režisér Matúš Bachynec dbal na to, aby v správaní postáv zachytil všetky dôležité prvky psychologickej rozorvanosti ľudí, ktorí trpia narušenou vzťahovou väzbou v detstve, posttraumatickými stresovými poruchami, nevyliečenými osobnými vzťahmi v rodine, demenciou a podobne. Toto museli herci preniesť na javisko jednak v hereckom výkone, v jazyku, a potom v gestách, často iba v slabo postrehnuteľných náznakoch (napríklad škrabanie si vlasov v prípade hlavnej postavy Zuzany).

Zuzana Lauková (stvárnila ju Anežka Petrová) je z Československa, no po smrti jej milenca (partizána) ju pošlú do gulagu vo Voroneži, kde porodí syna Alexeja. Toho si privlastní grobianska bacharka Irina (Ingrida Baginová). Po návrate do Československa Zuzana trpí posttraumatickou stresovou poruchou, spôsobenou krutým zaobchádzaním v pracovnom tábore a celý čas myslí iba na to, ako opäť získať svojho syna. Ak sa nám na začiatku zdalo, že na javisku vrieskala a robila lomoz až priveľmi, časom pochopíme, čo bolo príčinou tejto extrémnej hystérie.

Zuzanin príbeh tvorí základnú dejovú líniu celej inscenácie, no okolo neho sa ovíjajú aj príbehy iných postáv, ktoré ho umocňujú. Syn si k svojej biologickej matke síce vzťah nájde, no až omnoho neskôr a matka Zuzana sa to nikdy presne nedozvie. Jej vlastný vzťah k matke, ktorú nechá udať sa Zboru národnej bezpečnosti za to, že v minulosti udala jej milenca-partizána, dopadne podobne. Príležitosti na odpustenie sa časom zužujú na minimum. Ak sa premárnia, ostane v človeku už len trauma z dlho odkladaného zmierenia.

 

Zvláštnym prvkom, ktorý Bachynec zvolil ako súčasť svojej inscenácie, je vždyprítomná postava Dieťaťa, ktoré sa pohybuje po javisku, sleduje dianie a konanie postáv, pohráva sa s rekvizitami, balónmi aj zápalkami a pôsobí ako tichý, mlčiaci a nestranný pozorovateľ deja, hoci je doň zainteresované úplne. Téma matiek je totiž, prirodzene, aj témou detí.

Dieťa stvárnila Barbora Bazsová, ktorá mala počas celého predstavenia nasadenú veľkú a zrejme celkom ťažkú masku detskej hlavy s nepatrnými otvormi. Pohybovať sa s ňou v prítmí javiska, neraz aj na vyvýšenej plošine a na jej pokraji, bolo skutočne obdivuhodné. Tie pohyby boli navyše pomalé a detsky subtílne, preto inscenácii dodali osobitú poetiku.

Prepojené životy, prepojené priestory

Dôležitou súčasťou trnavskej psychodrámy bola scéna, ktorú vytvorila Barbora Šajgalíková. Naľavo presklená izba, napravo väzenská cela z gulagu, uprostred vonkajší časopriestor. Možno ho tak nazvať aj preto, lebo sa v ňom jednak odohrávali udalosti, ktoré sa diali zväčša vonku, no zároveň sa priestor smerom dozadu zužoval ako konvergujúce koľajnice, ako časový symbol vzďaľovania sa od blízkej prítomnosti na javisku k odstupujúcej budúcnosti v úzadí. Tieto tri priestory prepájal štvrtý, ktorý bol položený na nich: chodba a otvorená miestnosť – jedáleň, kde sa za prestretým stolom vždy striedalo niekoľko postáv, najčastejšie Dieťa.

Celá výstavba scény je napokon odkazom na prepojené vzťahy medzi jednotlivými postavami a ich životnými peripetiami. Motívom ich trápení je utrpenie aj nenávisť. Zostarnutá Zuzana, ktorú výborne stvárnila Božidara Turzonovová (hrala aj rolu Zuzaninej matky), to v predstavení vyslovila veľmi jasne: „Taká nenávisť je ako bremeno, budeš ho vliecť a vliecť a vliecť, až ťa úplne zadlávi. Ako mňa.“

Čo vyvolá v starnúcej žene nenávisť z mladých rokov, ktorú v sebe nevyliečila? Akú reakciu v nej vzbudí premárnená šanca na odpustenie? Inscenácia vrcholí pátosom podporovaným hudbou, no ten emotívny pátos je potrebný – je klimaxom celej drámy.

Matúš Bachynec a Divadlo Jána Palárika v Trnave pripravili silnú hru o extrémnom ľudskom vypätí a snahe vyrovnať sa s ním.

Článok Antona Vydru vyšiel 1. 9. 2020 v časopise .týždeň

  • Facebook - Grey Circle